Krásna a tajomná

Výkriky: Pás pralesa akoby oddeľoval dva svety. Suchú savanu dole a alpinskú vegetáciu hore

Každý skúsený horal vám povie, že výstup nesmiete kvôli riedkemu vzduchu uponáhľať.
Objednal som si štvordňový túru so sprievodcom a transferom z Nairobi, zhruba za šestnásť tisíc korún. Z toho tretina padla na vstup do parku. Nemal som moc na výber, samotného vás totiž do národného parku obklopujúceho Kirinyagu, ešte stále viac známu čoby Mount Kenya, nepustia. Musíte byť aspoň dvaja. Parťáka som nezohnal, a hľadať sprievodcu až na mieste by ma moc nevytrhlo. Na samotný vrchol navyše idete potme, aby ste videli východ slnka. To sa potom sprievodca celkom hodí, aj keď je vás viac.

Pár kilometrov nádherným horským dažďovým pralesom, a zrazu sa predo mnou otvorila krajina podobná škótskym vresoviskám. Pás pralesa akoby oddeľoval dva svety. Suchú savanu dole a alpinskú vegetáciu tu hore. Do aklimatizačného tábora ešte vedie cesta aj elektrina. Dokonca sem do výšky ľahko nad tritisíc metrov dosiahne aj mobilný signál. Dal som sa do reči s partiou mladých Keňanov, ktorých dorazila veľká partia. Vraj sú z turistického klubu jednej z tunajších univerzít a na vrchol Kirinyagy vyrážajú každý rok. Cudzincov nás tu bolo asi desať. Ráno nás vítala jasná obloha a po výdatných raňajkách sme vyrazili po vyšliapanej cestičke smerom nahor. Varil mi Martin, nosič a kuchár v jednej osobe. Aj môj sprievodca sa volal Martin. Fajn chlapík, lenže strašne pomalý. Hore stále vedie jedna cesta, takže som nasadil svoje tempo a Martina nechal ďaleko za sebou. Prehupol som sa cez malý vrchol, aby sa predo mnou otvorilo dlhé ľadovcové údolie. Na jeho konci sa konečne v plnej kráse ukázal zasnežený hlavný vrchol Kirinyagy. Hovorí sa mu Batian a týči sa do výšky 5 199 metrov.

Hor sa za svitaním

Ak ma niečo v horách vždy dostane, sú to práve nádherné hviezdy. A ani Kirinyaga nesklamala. Bohužiaľ som so sebou mal len maličký statív a poriadne fúkalo, takže sa do nejakého veľkého fotenia hviezd nedalo pustiť. Vlastne som bol celkom rád, že sa môžem rýchlo vrátiť do aspoň trochu zadychčanej chaty, a aj v čiapke vliezť do spacáku. Teplomer ukazoval mínus osemnásť.

Pamätáte na nákupný zoznam? Samozrejme mi hneď prvý večer došlo, že som si nekúpil baterku. Až doteraz to nebol problém, pri nočnom výstupe to ale znamená, že sa musím držať sprievodcu. Prosil som ho, nech vyrazíme čo najskôr, aby som si mohol ešte pred svitaním natočiť časozbery. Moc sa na to netváril, ale nakoniec sme aspoň štartovali medzi prvými. Pred nami išli podľa svetiel len tri malé skupinky. Stúpali sme úzkym chodníkom po čím ďalej prudšom lávovom svahu, plnom balvanov a skalísk, ktoré bolo potrebné preliezať. Každý skúsený horal vám povie, že výstup nesmiete kvôli riedkemu vzduchu uponáhľať. Martin išiel stále pomalšie a po každých pár krokoch zastavil. Ja som sa cítil stále v pohode, asi ma hnala túžba po čo najlepších fotkách. Sprievodca ale stále tvrdil, že ak zrýchli, budeme na vrchole moc skoro. Ako "moc skoro"? Stále nechápal, že som tam chcel byť ešte pred východom slnka.

Asi v polovici nás dohnala Lola. Francúzka, ktorá v Keni pomáha stavať solárne elektrárne, a prišli jej na návštevu mama s tetou. Tak ich rovno vzala na najvyššiu horu. Teta ale už druhý deň dostala dosť nepríjemnú výškovú chorobu, a na vrchol tak vôbec nešla. Ani mamičke nebolo najlepšie, a tak sprievodca zostal pri výstupe s ňou a Lola šla sama napred. S baterkou. Mohli sme tak konečne predbehnúť Martina, cestu nám ukazovala skupinka pred nami. Pri odpočinku pod skalným previsom nás sprievodca dohnal. A bolo vidieť, že mu nie je ani trochu dobre. "Martine, ideme dole!" Tu prestávala sranda. Výškovú chorobu môžete dostať, aj keď na horu leziete už po stopäťdesiaty krát. Konečne mi došlo, prečo bol už včera tak pomalý. "Som v pohode. Len sa nesmieme ponáhľať kvôli zime. Hore fúka, bez slnka tam zmrzneme, "opakoval už po niekoľkýkrát ohrané pesničky. "Nezmrznú, a ty rozhodne nie si v pohode." Nadol ísť odmietol, takže sme sa nakoniec dohodli, že počká tu. Hore už bola cesta vidieť jasne a pomaly svitalo, takže ani baterka už nebola treba.

Pocit vrcholu

Konečne na vrchole. Tesne pod hranicou piatich tisíc metrov. Na jednej strane sa otváral ďaleký výhľad na vysokohorskú krajinu s niekoľkými jazerami a skalnatými chrbtami. Na druhej strane priamo podo mnou ležal jeden z posledných rovníkových ľadovcov. A za ním majestátne skalná stena najvyššieho Batianu. Svitalo. Slnko sa stále schovávalo za obzorom, ale obloha sa na všetkých stranách farbila do tmavooranžova a jazerá medzi skaliskami doslova žiarili. Tri, dva, jedna ... nad oblakmi hlboko podo mnou sa vylúplo slnko a pochmúrna krajina dostala úplne nový ráz. Stena Batianu zmenila farbu zo šedej na sýto oranžovú, v diaľke bola zrazu okrem skalísk vidieť aj zelená. Ešte o niečo ďalej sa dal tušiť vrchol Kilimandžára, za dobrých podmienok vraj býva vidieť celkom jasne. Ten pocit na vrchole bol neopísateľný. Ďalší z tých, kde som si uvedomoval, ako je ľudská civilizácia krehká, aj kde môžem nájsť naozajstné šťastie a naplnenie. Bez súladu s prírodou to nepôjde. Ak vás vysoké hory i Afrika lákajú, vyrazte čo najskôr. Rovníkové ľadovce sa topia extrémnym tempom a čoskoro žiadne nebudú.

Text a foto: Matúš Vinš

Pôvodný český geografický magazín, ktorého obsah sa skladá takmer výhradne z materiálov českých cestovateľov, publicistov a fotografov. Vedľa článkov o exotickom cestovaní tú nájdete informácie o cestách do bližších destinácií aj čriepky zaujímavostí od vedy, cez históriu až po vesmír.

www.ikoktejl.cz

Členovia Alpenvereinu registrovaní kanceláriou OEAV.CZ si môžu časopis Koktejl objednať za zvýhodnenú cenu 290 Kč (6 čísel/rok, bežná cena 354 Kč). 
www.oeav.sk/casopisy-pre-clenov